RECENZIA | André Aciman - Daj mi tvoje meno
Môže vás pártýždňový vzťah
poznačiť na celý život? Čo ak v sedemnástich rokoch prežijete tú
najintenzívnejšiu skúsenosť, ktorá sa už nikdy nezopakuje? Daj mi tvoje meno je
strhujúcim príbehom lásky, ktorá vzplanie medzi 17-ročným Eliom a 24-ročným
Oliverom, hosťom Eliových rodičov, počas jedného leta na slnečnej talianskej
riviére. Obaja najskôr predstierajú ľahostajnosť, ale postupne ich čoraz viac
pohlcuje vzájomná príťažlivosť – prerastajúca do posadnutosti aj strachu,
fascinácie i túžby. Úprimná, nesentimentálna pocta ľudskej vášni od oceňovaného
autora Andrého Acimana sa stala predlohou pre rovnomenný film, ktorý získal Oscara za adaptovaný scenár a bol
nominovaný na Zlatý Glóbus vo viacerých kategóriách vrátane ocenenia za
najlepší film roku 2017.
Vydavateľstvo: Slovart
Pôvodný názov: Call
Me By Your Name (Farrar, Straus and Giroux, 2007)
Rok vydania: 2018
Žáner: Román
Hodnotenie na
Goodreads: 4.3/5
Moje hodnotenie: 4/5
Príbeh Daj mi tvoje meno prvýkrát
v knižnej podobe vyšiel už v roku 2007. Najväčší úspech
a pozornosť však zožal až minulý rok, keď jeho filmové spracovanie dostalo
výborné recenzie a niekoľko nominácií na Oscara. Autori filmu si vybrali
naozaj výbornú dobu, kedy tento príbeh prezentovali, pretože ešte nebolo
obdobie, kedy sa všetko s LGBT tematikou podporovalo viac. Trafili tak
klinec po hlavičke. Avšak knižná predloha hovorí viac, než len o letnom
romániku týchto dvoch mužov, Olivera a Elia.
Daj mi tvoje meno je kniha, ktorá
sa viac sústredí na emócie a postavy ako na samotný dej. Okrem
vyvíjajúceho sa vzťahu Olivera a Elia, sa nič veľké naozaj nedeje
a knihe chýba istá dramatickosť. Taktiež tú chýbajú nejaké vedľajšie
dejové línie, ktoré by sa tiahli väčšinou knihy. Aj preto mi tento román
pripomínal viac novelu. Milo ma prekvapilo, že kniha nebola členená na
kapitoly, ale 4 časti. Text bol viac menej súvislý a rozprávačom bol po
celý čas Elio. Autor urobil dobre, že si ako rozprávača vybral jednu z postáv.
Mali sme tak možnosť nazrieť do jeho vnútra a lepšie pochopiť nielen
Eliovo konanie a pocity, ale celý príbeh. Štýl, akým bola kniha napísaná
sa mi páčil, ale občas sa mi stalo, že som sa v Eliových filozofických
úvahách strácala. Taktiež mi prišlo, že o niektorých veciach hovorí
zbytočne dvakrát, alebo že rozvíja úplne detaily, ktoré nemali na dej žiaden
vplyv. Nevnímajúc tieto drobnosti sa príbeh čítal príjemne. Varovanie, že kniha
je pre dospelých má určite význam a taktiež by som ju neodporučila slabším
povahám, ktoré nemajú radi intímne scény a myšlienky. Tých je v knihe
naozaj dosť, ale boli napísané s citom a nepôsobili na mňa ako lacné
porno.
Na prvý pohľad sa naozaj zdá, že
kniha bude sledovať len Eliovo zaľúbenie do Olivera, ale po ich prvej spoločnej
noci nastáva v Eliovi akýsi zvrat. Čakala som, že keď sa mu Oliver konečne
poddá budú z jeho strany nasledovať len šťastné myšlienky, ale Elio
prekvapil tým, že pociťoval obrovskú vinu. Kniha sa naozaj odohráva
v dobe, kde homosexuálne páry ešte neboli niečím úplne bežným. Aj napriek
tomu, že sa Eliovi noc páčila si ju po prebudení vyčíta. Bolo veľmi zaujímavé
sledovať ho v takejto situácii. Taktiež sa mi páčil paradox, že niečo, čo
mu malo priniesť len radosť, ho takmer zničilo. Elio sa postupne s týmito
pocitmi vyrovnával a keď nastal koniec prázdnin už cítil len lásku. Pocitu
viny sa nevieme zbaviť len tak ľahko, často ho dostávame v úplne
nečakaných situáciách a spôsobuje nám istý typ bolesti. André Aciman tak
ukázal, že jeho kniha sa môže dotýkať každého.
Elio a Oliver majú naozaj
skvelú dynamiku. Nikdy sa síce nedozvedáme, čo presne prežíva Oliver, keďže
vidíme len Eliove myšlienky, ale dokážeme spozorovať isté náznaky v jeho
chovaní. Vekový rozdiel síce pre chlapcov (alebo teda mužov) nerobí nijaký
problém, ale čitateľ ho dobre vníma. Na Oliverovi je poznať, aký je skúsený,
Elio vedľa neho naozaj niekedy pôsobí ako dieťa. Tieto postavy sú veľmi odlišné
aj napriek všetkému, čo majú spoločné. Okrem nich ma ešte zaujala Vimni, ktorá
sa síce objavovala sporadicky, no mala dôležitú úlohu. Škoda, že ju vylúčili
z filmu! O ďalších postavách sa veľa nedozvedáme, sú tu len dievčatá,
s ktorými Oliver údajne trávi noci a samozrejme Eliova rodina. Títo
všetci však len celé prostredie dotvárajú a my o nich vieme len veľmi málo.
Po prvom pozretí sa mi rovnomenný
film veľmi nepáčil. Bola som však veľmi zvedavá na knižnú predlohu. Vo filme
som sa nedokázala stotožniť s hlavnou dvojicou a dúfala som, že práve
knižná predloha mi to umožní a budem môcť nahliadnuť do vnútra postáv
a pochopiť ich konanie. Presne to sa aj stalo a román ešte navyše
pridal mnoho detailov a scén, ktoré vo filme chýbali. Filmy nikdy nebudú
môcť perfektne na plátno premietnuť pocity postáv a kúzlo kníh spočíva aj
v tom, že ony to dokážu. To je aj tento prípad a hlavný dôvod, prečo
je kniha podstatne lepšia ako film.
Daj mi tvoje meno v mnohých ohľadoch
prekvapila. Kniha je naozaj dobre napísaná, chvíľami možno trochu nudná, ale
zaoberá sa homosexualitou a všeobecne vzťahmi na úrovni, ktorú YA knihy nedosahujú.
Príbeh ponúka náhľad do mysle mladého človeka, ktorého metú vlastné city. Možno
práve tomu si tento príbeh dokázal získať toľkých čitateľov. Taktiež ma veľmi
oslovil koniec, ktorý by sa dal označiť za horko-sladký. Kniha neskončila nijak
tragicky, no na druhej strane ani nemôžeme povedať, že Elio dostal svoj šťastný
koniec. Páčilo sa mi, že sa autor nenechal zlanáriť bežnými romantickými
knihami a svoj román uzavrel tak, ako chcel. Ak máte radi práve takéto
filozofické knihy, skúste dať Eliovi a Oliverovi šancu aj vy.
ZHRNUTIE
Kvalita písania: 8/10
Tempo: 3/10
Príbeh: 7/10
Postavy: 8/10
Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Slovart!
Príspevky
0 komentárov